Tma je svetlo v pyzame

Už vidím tie nahnevané tváre pánov, neveriacke krútenie hlavami a vulgarizmy o namyslenom chválenkárovi. A viem si predstaviť aj rozžiarené oči dám so slinkou v ľavom kútiku. Kľudne si majte pocity aké mať chcete. ALE JA TRPÍM.

Áno, chápem Vás, pri prvom pohľade skúsených fanúšikov filmov pre dospelých si predstavíte majstra meču Obi-Van-Kenobiho ako neľútostne bodá do svojich nepriateľov v tvare Renoltu. Priznám sa, napadlo to aj mňa, keď som sa jedného rána zobudil a zistil som, čo mi tam dole, cez noc, obrích rozmerov, narástlo. No ihneď po týchto slastných myšlienkach mi došlo, že ja už vlastne nie som ani človek. Som stále síce niečo humanoidné, ale mám o čosi viac bližšie k trojnohej klavírnej stoličke, ako k homo sapiens.

Môj nový život strastí a utrpení začal.

Hneď ráno som dostal pár rán osudu a to doslova. Klasické ranné močenie sa zmenilo na boj o holý život. Isto ste na webe videli pár vtipných videí amatérskych požiarnikov, ako bojujú so skáčucou hadicou striekajúcou plný prúd vody, ktorá sa im vyšmykla z rúk. Mal som rovnaké problémy, akurát v miestnosti 1,5×1 metra. A FAKT som to nečakal.

Všetky ostatné veci týkajúce sa hygieny a údržby tejto ozruty bol zrazu problém. Už len to klasické potrasenie po močení, aby posledné kvapky nezostali v slipoch, sa pri štandardných pohyboch zmenili na plieskanie bičom. Výsledok: dve rozbité kachličky a prasknuté dvere od toalety.

O problémoch s nosením, hádam ani nemusím písať. Na voľné trenky som mohol rovno zabudnúť, nikdy som nevedel odhadnúť odkadiaľ mi vypadne tá masa mäsa. A zohnať boxerky s dostatočným miestom vpredu, aby som pritom nevyzeral ako Beckham so štrikovanou ponožkou v slipoch – priam nemožné. Problém som vyriešil priam inžiniersky – omotanie okolo pása + fixácia hlavičky dodatočným opaskom. Akurát teraz musím vždy rátať s tými sekundami navyše pri urgentných a rýchlych návštevách toaliet na odpásavanie a rozopínanie dodatočného opaska.

No a na to, na čo sa chcete všetci spýtať už od začiatku, ako je to s tým sexom pri týchto rozmeroch, môžem len sucho skonštatovať, že je to čistá sodoma a gomora.

Po prvé, sa musím všade neuveriteľne kontrolovať, aby som nemal hambaté myšlienky, pretože pri tomto rozmere nijako, opakujem NIJAKO nezakamuflujete, na čo práve myslíte. A len tŕpnete či to ten opasok vydrží. A ruku na srdce, myslia chlapi aj na niečo iné? OK ešte na pivo a futbal – to je tých 5 minút, keď nemusím byť v strese.

A po druhé, ak sa už rozhodneme ísť na to, je potrebné siahodlhé plánovanie a telefonovanie. Pochopte, že mám iba 5 a pol litra krvi a keďže objem pripraveného Chorchého (áno dal som mu meno – veď je to žijúci samostatný organizmus) je skoro liter, dochádzalo počas hrátok k odkrveniu organizmu, zlyhávaniu orgánov a raz skoro až ku klinickej smrti. Takže si musím zabezpečiť a prenajať miestnosť v nemocnici na transfúznom oddelení. Uistiť sa či majú správnu krvnú skupinu a ochotný personál, ktorý mi zavedie do ruky infúziu. No a keď sme už v nemocnici, je najťažšie naladiť manželku na tú správnu nôtu, pretože ju nemocničná vôňa a bielo-okachličkované miestnosti vôbec nevzrušujú. O tom, že väčšinou plnenie si manželských povinností stroskotáva na nedostatku krvnej skupiny so správnym RH faktorom ani nehovorím.

Ale keď sa to všetko podarí, je to v priemere tých najkrajších 30 sekúnd za rok.

Niekedy si so slzou v oku spomeniem aké to boli krásne časy, keď mal môj Chorché iba mohutných 10,5 cm, a aký som bol sprostý, keď som nahatý pobehoval okolo včelieho úľa.

Ach jaj.